Po zápase sme to trochu oslávili na večeri, na ktorú išlo aj pár kamarátov z mužstva. Musel som však ísť skoro do postele, pretože na ďalší deň som musel vstávať na tréning, takže nič divoké sa pochopiteľne nekonalo.
Otec to komentoval aj na Twitteri, rodičia z toho boli nadšení. Škoda, že to nevideli aj oni, ale oni tu boli na prelome marca a apríla, keď som práve oslavoval 20. narodeniny. Hrali sme päť zápasov doma, takže by prileteli, aj keby som narodeniny nemal, ale takto to bolo ešte lepšie.
Veľmi som si užil maminu kuchyňu, tá je moja najobľúbenejšia. Super bolo aj to, že tu bola moja sestra Lucia. Chcel by som ju vídať častejšie, ale ona má svoj život ako závodná plavkyňa. Tvrdo maká a má svoje ciele, takže to vyzerá, že tiež bude musieť opustiť domov v Košiciach a ísť si za svojím snom ako ja.
Stopercentne jej však verím, že to dokáže a presadí sa vo svojom športe tak, že možno raz bude štartovať na olympiáde. Ona väčšinou pláva dlhé trate, kilometer, 800 metrov a tak. Podľa mňa je to bláznivé, pretože ja sa na dno bazéna nevydržím pozerať ani minútu.
Jedna z možností je aj to, že by sestra mohla pokračovať tu v Montreale. Zatiaľ to vyzerá, že by to mohlo vyjsť, ale najskôr sa musia vyriešiť niektoré veci v škole a tak. Má ešte len 15, takže to nie je ľahké. Keby sa sem rozhodla ísť, tak sa o ňu v každom prípade rád postarám. A rodičia by tu asi tiež boli častejšie ako teraz.
Pred koncom sezóny sa mi podarilo dostať sa na 19 gólov. Nerád sa sústredím na svoje čísla, ale keď už je tá dvadsiatka tak blízko, tak by som na ňu určite rád dosiahol. Rovnako ako na päťdesiatku bodov, ku ktorej mi chýbajú len dva. Máme ešte tri zápasy a bolo by to skvelé. Na začiatku sezóny tieto čísla vyzerali nereálne, ale potom sa to zlepšilo a už som možno ďalej, ako ľudia čakali.
