Spoluhráči z Penguins: Jágr je ikona

\Pri príležitosti vyvesenia čísla 68 pod strop haly PPG Paints Arena prinášame sériu článkov s hlasmi známych spoluhráčov aj súperov Jaromíra Jágra počas jeho kariéry v Pittsburgh Penguins. Pokračujeme spomienkami bývalých spoluhráčov zo slávnej éry tohto klubu v 90. rokoch. \

V polovici poslednej dekády minulého storočia už bol Jaromír Jágr superhviezdou prvej veľkosti. Mal doma Art Ross Trophy 1995 pre kráľa bodovania, v sezóne 1995-96 nazbieral 149 bodov, čo bol výkon, ktorý odvtedy s výnimkou jeho spoluhráča Maria Lemieuxa v tej istej sezóne prekonal už len Connor McDavid 153 bodmi v minulom ročníku.

Bolo jasné, že tréneri posielali české krídlo na ľad vo všetkých kľúčových situáciách. Od momentov, keď bolo treba vyrovnať nepriaznivý stav až po všetky presilovky.

Lenže niekedy sa to nedalo. Keď sa mu výnimočne nedarilo, tak náladový Jágr odmietol ísť na ľad. Vrásky tak pribudli trénerom Eddiemu Johnstonovi či Kevinovi Constantineovi, ale aj kapitánovi mužstva Mariovi Lemieuxovi.

"Občas, keď sa Jardovi nedarilo, sa zaťal a nechcel ísť na presilovku. Potom bola zábava, keď Mario prišiel za mnou a hovorí mi: Prosím ťa, bež, choď za ním, nech ide na tú presilovku. Niekedy išiel, inokedy nie. Oni potom zistili, že naňho mám celkom vplyv, takže chodili za mnou: Povedz mu, nech ide hrať," povedal pre NHL.com/sk bývalý center Penguins Petr Nedvěd.

"To len dokazuje, aké mal Jardo postavenie. A zaslúžene. Tam bola oproti iným mužstvám taká uvoľnenejšia atmosféra a domáckejšia. Veľmi mi to vyhovovalo. To prostredie a pohoda ma tam úplne pohltili. Nemyslím to tak, že sa tam menej trénovalo, ale tá atmosféra bola taká uvoľnenejšia a mne osobne to vyhovovalo. Tak to chcel Mario a Džegy tiež."

Jágr mal v Pittsburghu výnimočnú pozíciu vlastne už od príchodu po drafte v roku 1990. Pod krídla si ho zobrali slávne hviezdy ako Lemieux, Paul Coffey či Bryan Trottier. Fanúšikov okamžite zaujal svojím talentom, bezprostredným prístupom, nákazlivým úsmevom a dlhými vlasmi, ktoré viali v ľadovom vetre po tom, ako si s pukom prerezával vzduch medzi obrancami súperov.

"Bol to neskutočný pocit. Ja som mal šťastie, že som ho zažil ešte ako mladého chlapca. Mali sme skúsené mužstvo a jeho sme vždy museli vyslovene vykopať z ľadu. Vždy tam ostával nekonečne dlho. Naozaj sme ho niekedy museli fyzicky odtiahnuť preč. Jeho pracovná morálka bola neuveriteľná," spomína Rick Tocchet, tréner Vancouver Canucks, ktorý dvakrát pomohol Pittsburghu získať Stanley Cup v rokoch 1991 aj 1992.

"Jags mal rád zábavu a mal obrovskú charizmu. Prispievali k tomu však hlavne výkony na ľade. Keby nemal taký talent, tak tam tá charizma nebude," myslí si ďalší spoluhráč zo začiatku 90. rokov Kevin Stevens.

"Môžete vyzerať skvele, môžete sa krásne usmievať, ale ak nemáte talent, koho to zaujíma? A on ho mal. Vtedy u nás bolo veľa dobrých hráčov, ale bolo vidieť, že len Jaromír bude ten ďalší charizmatický líder podobne ako Mario. Že bude dominovať hokejovému svetu. Tušili sme, že sa z neho stáva ďalšia superstar."

Charizma a výkony na ľade z Jágra naozaj zrobili najpopulárnejšiu osobnosť Pittsburghu hneď po legendárnom Lemieuxovi. Jeho obľúbenosť medzi fanúšikmi a predovšetkým fanúšičkami nadobudla kultové rozmery.

"Raz oslavoval narodeniny. Ja som tam práve prišiel po trejde a chlapci ako Kevin Stevens alebo Mario už boli ženatí, takže na tú narodeninovú párty ani neprišli. Ja som bol v tom čase single, takže som tam vyrazil. Bolo to v nejakom športovom bare, kde bolo asi tisíc ľudí. A z toho 960 dievčat!" povedal Tocchet so smiechom. "Taký bol už vtedy jeho status v Pittsburghu. Mal tie svoje dlhé vlasy a všetky dievčatá ho milovali."

Lemieuxova úloha v tíme sa kvôli zdravotným problémom postupne vytrácala a zodpovednosť za výsledky preberal práve Jágr. V roku 1992 ukončil sezónu so 69 bodmi a o rok neskôr ich mal už 94. V sezóne 1993-94 ich bolo 99 a v 48 zápasoch skráteného ročníka 1994-95 so 70 bodmi vyhral bodovanie NHL. Ďalší rok sa dostal na svoj osobný rekord 149 bodov.

"Mal som tú česť hrať s ním a s Ronym Francisom, to bolo skvelé. Veľmi som si to s ním užíval na ľade aj mimo neho. Čo sa týka hokeja to boli moje najúspešnejšie sezóny v NHL," tvrdí Nedvěd, ktorý v západnej Pensylvánii strávil dve plodné sezóny. Prvú ukončil na jar 1996 po 80 zápasoch so 45 gólmi a 99 bodmi, čo je v oboch prípadoch jeho kariérne maximum. V druhej mal 71 bodov (33+38) zo 74 štartov.

"Ja som tam mal mamu, Džegy tam mal mamu, takže sme na tom boli podobne. Bolo to veľmi príjemné. V Rangers som bol maximálne spokojný a mimo hokeja je New York asi zaujímavejší ako Pittsburgh, ale v Penguins som zažil najlepšie hokejové roky."

V závere Nedvědovho angažmánu v Pittsburghu sa s ním v klube stihol stretnúť aj Josef Beránek, ktorý tam na konci sezóny 1996-97 odohral osem duelov. Znova sa tam vrátil v sezóne 1999-00 a odohral tam kompletnú ďalšiu.

"Mal som šťastie, že som do Pittsburghu prvýkrát prišiel na konci sezóny 1996-97, keď trénoval Craig Patrick a končil Mario Lemieux. Jardo sa pomaly stával tou najväčšou osobnosťou tímu a fanúšikovia ho bezmedzne milovali. Takže som videl, že si buduje pozíciu," opisuje Beránek.

"Keď tam bol Mario, tak Džegy bol trochu v jeho tieni. Mario však mal zdravotné problémy, takže tam chvíľu bol a chvíľu nebol. A keď tam nebol, tak to prevzal Džegy," spomína Nedvěd.

Na prelome tisícročia už bol Jágr víťazom nielen štyroch cien Art Ross Trophy pre víťaza bodovania NHL, ale aj držiteľom Hart Trophy pre najužitočnejšieho hokejistu sezóny z roku 1999. V Pittsburghu sa okolo neho točilo asi úplne všetko.

A na prelome storočia sa v klube stretla česká partia, ktorá v dejinách NHL nemala obdobu.

V sezóne 2000-01 sa v zostave objavilo až 11 Čechov! Okrem Jágra hrali v obrane František Kučera, Josef Melichar, Michal Rozsíval a Jiří Šlégr a vpredu korčuľovali Martin Straka, Robert Lang, Josef Beránek, Jan Hrdina, Milan Kraft a Roman Šimíček. Hlavným trénerom bol slávny a na pomery NHL svojrázny Ivan Hlinka.

"V sezóne 2000-01 sa nás tam otočilo jedenásť Čechov a navyše trénoval Ivan Hlinka, ale mne to pripadalo celkom logické a pekné, pretože sme v tom čase dominovali svetovému hokeju. Jardo nám tam urobil protekciu, takže sme v kabíne mohli hovoriť normálne po česky. Ale keď sa vrátil Mario, tak nás tam z Čechov ostala len polovica..." pripomína Beránek.

"Vymenili ma tam tesne pred príchodom Ivana Hlinku (v marci 2000), ktorý tam bol chvíľu ako asistent a potom to v ďalšej sezóne prevzal. Myslím si, že to bolo pre oboch dosť ťažké, pretože tam boli dvaja Česi, na ktorých to stálo. Ani jeden z nich si tlak nepripúšťal, ale bolo jasné, že chcú, aby to dopadlo dobre. A tá sezóna nebola zlá, lenže potom sme vypadli vo finále konferencie," dodáva jeden z členov 'Prague Penguins', ako vtedy tím prezývali.

"Hovorilo sa o sporoch Jarda s Ivanom, ale to boli skôr iné pohľady na hokej. Keď potom človek skončí, tak to ako tréner vnímate inak ako hráč. V Amerike však potrebovali nejakú story, takže si to vysvetlili po svojom. Pre Jarda to nebola jednoduchá situácia, keď nadväzujete na osobnosť, ako je Mario, je to poriadne vysoká latka. Pre mňa bolo pekné zahrať si po jeho boku a spoznať prostredie, ktoré je okolo najväčších hviezd."

V roku 2001 Jágr získal svoju poslednú Art Ross Trophy, celkovo piatu v kariére. Penguins po Lemieuxovom návrate v polovici sezóny ešte raz predviedli veľkú jazdu, cez Buffalo Sabres s čarodejníkom Dominikom Hašekom v bránke prešli do finále Východnej konferencie. Tam ich však zastavila nekompromisná defenzívna sila New Jersey Devils. A pre Jágra to bol koniec jeho angažmánu v Pittsburghu.

"Ja na to spomínam tak, že Penguins za jeho éry vždy hrali krásny ofenzívny hokej. To bolo od trénerov múdre, pretože talent tam bol. Samozrejme, že sa tam na konci vymenil majiteľ a boli tam trochu finančné problémy, takže kvalita aj talent sa trochu strácali, ale dlhé roky to tam bolo fantastické," tvrdí Nedvěd.

Jágrova kariéra pokračovala iným smerom. S Pittsburghom sa nerozišiel ideálne, po trejde hral za Washington Capitals, New York Rangers aj za ruský Omsk. A keď sa v roku 2011 vrátil do NHL, tak podpísal s najväčším rivalom Penguins, tímom Philadelphia Flyers. Vtedy naňho v jeho bývalom pôsobisku bučali a ani on si nedokázal predstaviť, že by jeho číslo 68 raz mohol klub slávnostne vyradiť.

"Kvôli tomu, že po odchode z Penguins hral za Rangers, Capitals, za Flyers aj za Devils, teda za tímy, ktoré sme nemuseli, to vnímal tak, že ľudia v Pittsburghu ho už neberú. Ja som mu to vyhovoril, pretože viem, že to tak nie je. Že je veľa našich fanúšikov, ktorí ho stále milujú. A že klub chce vyvesiť jeho číslo 68 hneď vedľa Mariovej 66. Myslím si, že bol naozaj šťastný, keď to odo mňa počul," opisoval Jágrov spoluhráč z 90. rokov Phil Bourque, ktorý dnes pracuje ako rozhlasový a televízny expert.

"Samozrejme, že je tu ikona. Všetci ho tu milovali," pripomína Tocchet. "V kariére prídu trejdy, všetky tieto veci, ale je to dávno zabudnuté. Viem, že pre Pittsburgh je výnimočný človek a že mu to Pittsburgh ukáže. Vidieť jeho číslo pod stropom vedľa Mariovho, to je niečo!"